28.8.2000, pondelok

BA, Ráno

Úžasné, úvod mám za sebou. Po tom, čo som si vyskúšal pešiu turistiku s batohom na chrbte prostriedkami MHD som dorazil na letisko. Úplne mŕtvy som sa zvalil na lavičku a pomaly začal s jogou na vrátenie môjho chrbtu do pôvodného stavu. Spoločnosť mi robili Kartágo dovolenkári, ktorí mali toľko vecí, že sa tam idú asi vysťahovať. Keď som sa zotavil, išiel som sa pozrieť, kam budem postupovať, keď povedia, že už. Na BA letisku to zas nie je taký problém, keďže je tu 1 odlet za 2 hodiny a jediné miesto na check-in bolo to správne. Po odvážení batohu (18kg) a okartičkovaní som dostal od milej tety (odhadom 25 rokov) palubný lístok. Idem o poschodie vyššie a prechádzam cez pasovú kontrolu. Po kontrole či nie som terorista som v duty-free zóne. Vyzerá to tu celkom pekne, je tu dohromady 2,5 človeka. V malom bare si dávam kávu a pizzu a čítam noviny. Keď som dojedol presúvam sa pred TV a práve začína „Acapulco Heat“. Dúfam, že ho uvidím až do konca :-).

Kdesi v lufte, 11:00

Výška 5600m nad morom, rýchlosť 520 km/h, vonkajšia teplota vzduchu -20°C.

Praha, letisko

Super, prvý let mám za sebou. Lietadlo bolo vrtuľové, dosť staré, ale let bol celkom v pohode. Za mnou na sedadle sedel nejaký anglicky hovoriaci malý pošuk, ktorý celú cestu vykrikoval, že sa bojí a pritom mi kopal do sedadla. Sedel som rovno pod krídlom pri motore a vedľa mňa nikto. Ale ináč lietadlo bolo dosť plné. Celý čas sa mi zdalo, že letíme nahnutý špicom hore. Toto zdanie sa potvrdilo, keď letušky začali roznášať sendviče a dve mali čo robiť, aby vozík vytiahli hore. Ináč Praha letisko je super, je tu oveľa živšie ako v BA. Plno obchodov (super drahé – kozmetika, šperky, chľast, …). Teraz som zistil, že normálne rozumiem aj po anglicky (keď hlásia), nie ako u nás. A ešte jedna vec na záver: Teraz tu vedľa mňa sedia nejaký česi, ktorí mali odletieť včera večer do Turecka a ich let furt posúvajú. Boli tu do 1:00 a potom ich letecká spoločnosť odviezla do hotela a ráno zase späť. Je 12:00 a oni furt nemajú lietadlo! Najlepšie je, že toto isté prežívajú aj dovolenkári v Turecku, ktorí čakajú na lietadlo z Prahy. Už viem načo sú na zemi koberce – niektorí ležia len tak na zemi a spia. Fakt im nezávidím. Ja sa idem ešte prejsť a dúfam, že sa mi ďalšiu nevoľnosť v lietadle podarí opäť úspešne predýchať! 🙂

Kdesi v lufte II., 13:00

Boing 737-500, výška 11000m nad morom, rýchlosť 850 km/h, vonkajšia teplota -56ºC. Druhý štart mám úspešne za sebou, lietadlo je väčšie, tryskové. Štart bol oveľa plynulejší a rýchlejší, letíme vyššie. No chvíľami to robí riadne výkyvy a ja musím dýchať aby som sa nepoblil. Už na odbavení som videl prvých švédov, teda švédky (20 rokov, blondínky). Teraz sedím zas pri okne, sedí sa po 3 a ja opäť vidím krídlo a motor. Pred chvíľou sa mi podarilo presvedčiť môj žalúdok, že jedlo má prijímať a nie vydávať, takže mám za sebou obed (ryža + mäso + …). Vedľa mňa sedí nejaká mladá švédka so svojím švédom a cesta im nerobí najmenšie problémy. Pri štarte čítali knihy, teraz popíjajú víno (a pivo). Tam kde končia oblaky je krásna modrá obloha. Úplne super. Došľaka, to že sa dá tácka prisunúť až úplne pod nos som pravdaže zistil až teraz = keď som mal trochu ryže na gatiach 🙂

Arlanda – Štokholmské letisko, 15:15

Tak toto pristátie stálo za to. Krajina kam idem je fakt prekrásna – samé jazerá = malé, veľké, okrúhle aj hranaté. To pristávacie krúženie mi však nerobilo dobre a keď sme ešte padli o pár metrov dole, ble, hádzal som všetky farby. Moja spolusediaca len čumela a čítala ďalej 2.časť nejakého románu. Nakoniec som to však zvládol a som na zemi. Pasová kontrola bola tiež OK, colníčka sa ma pýtala, že čo tu idem robiť. Povedal som jej, že som len tourist a že tu mám return ticket. Keď si ho pozrela, bola spokojná, dala mi pečiatku a ešte sa opýtala, či sa idem s niekým stretnúť. Povedal som, že idem travel around a bola happy. Potom som si vyzdvihol batoh a mala nasledovať colná kontrola. Tá bola rozdelená na 3 časti, z toho 2 boli spoločné: domáci + EÚ a nejaký pošuci – neviem kto, nerozumel som. Tam kde boli tí pošuci stáli nejaký cigáni a nejaký chlap ich tam glbal, tak som bez zastavenia prešiel cez EÚ. Nikto tam nebol a zjavne ma mali v paži. Po chvíľke hľadania som našiel exchange office. Mám 2597 SEK. Uvidíme, čo za to zahrám. Teraz som si oddýchol, nabral „normálnu“ farbu a idem sa pozrieť po nejakej lokálnej doprave.

Nyköping, večer

Môj milý denníček, som úplne mŕtvy. Takže čo sa stalo? No ako prvé som išiel ku automatu na lístky. Automat vydával lístky na vlak do Štokholmu. Nebol som si však istý, či môžem mať študentský za 60 SEK, alebo celý za 80 SEK. Tak som išiel k sklenenej búde s názvom informácie a predaj lístkov. Milá teta mi tam povedala, že môžem ísť aj autobusom – 60 SEK celý lístok. Ukázal som jej ISIC kartu, opýtala sa kolegu, že či toto u nich funguje a nakoniec ma lístok stál 40 SEK. Autobus stál rovno pri východe z haly. Milý šofér ma ubezpečil, že som tu správne, cvikol mi lístok (teda cvikol, načítal magnetický kód z neho) a poslal ma zaniesť si batoh dozadu. Autobus to bol teda parádny. Široký a hlavne dlhý. Bola to harmonika, no asi ešte o 3-4 metre dlhšia ako naše. Vo vnútri bola klimatizácia, plyšové sedadlá, svetielka, tónované sklá = 5x lepšie ako naše Karosy. Batožina bola uložená vzadu na policiach a ja som si čučkal pri okne. Cesta trvala 1 hodinu a ja som vystúpil na poslednej zastávke, ako mi odporučil šofér. To bola hlavná železničná stanica. Trochu som sa zorientoval a snažil som sa kúpiť si lístok niekam, vtedy som vlastne ani nevedel kam. Boli tam nejaké informácie. Ujo ma informoval, že do Lule? oni nejazdia :-). Tak som sa aspoň spýtal na cestu do Nyköpingu. Išiel som si kúpiť lístok. Bola tam trochu rada. Teta pri pokladni ma hneď navigovala, že najbližší vlak mojím smerom ide asi za 4 minúty. Zobral som teda lístok za 110 SEK (under 26 price) a bežal som na nástupište. Tam som len vpálil do vlaku a bol rád. Jedna dôchodkyňa ma ubezpečila, že som tu dobre, tak sedím a ideme. Vlak je tiež úplne super. Žiadna špina, mäkké plyšové sedadlá, ticho. Aj táto cesta prebehla OK, vedľa mňa sedela nejaká švédska černoška (13-15 rokov) a celý čas SMS-kovala. Keď som vystúpil z vlaku, len som prešiel cez mestečko a išiel von nájsť miesto na stan. Trochu som sa zamotal, no predsa som niečo našiel. Je to síce blízko cesty, no medzi brezami ma nie je vidieť. Teraz sedím vedľa stanu a píšem.

Ešte 3 veci mám na srdci a idem spať:

1. Dnes som cestoval 3 dopravnými prostriedkami.
2. Je tu neuveriteľne veľa komárov. Nič nerobím, len sa striekam repelentom.
3. Je 20:35, slnko zapadlo pred 0,5 hodinou, no furt je ešte vidno.

Dobrú noc!

[Pokračovanie: 2. deň – Nyköping a Nävekvarn]