Autopilot je sviňa

Minulý týždeň preletela médiami správa o tragickej nehode. Otec zabudol svoje dvojročné dieťa osem hodín v aute, na slnku, v najväčšej horúčave.

Mne by sa to stať nemohlo! Čo je to za rodiča, ktorý niečo takéto dopustí!?

Takto a podobne komentovali situáciu ľudia na Facebooku i v osobných rozhovoroch. Nechcem nikoho obviňovať, ani sa zastávať. To, čo sa stalo, je naozaj hrozné a už sa to nedá vrátiť späť.

Ľudský mozog je zvláštny orgán. Činnosti, ktoré sa rutinne opakujú, dokáže zautomatizovať a prenechať nad nimi kontrolu nášmu podvedomiu. Tak ako dokážete kráčať a nemusíte rozmýšľať nad každým položením nohy, dokážete aj bicyklovať a kochať sa krajinou, či šoférovať auto a telefonovať. No nielen to, dokážete dokonca prechádzať cez križovatky a navigovať sa správnym smerom až na miesto určenia. Úplne automaticky a bez aktívneho vedomia.

Ľudia si neuvedomujú, že sa to naozaj môže stať každému, nech svoje dieťa miluje akokoľvek silno. Šťastím je, že väčšinou to nemá až také fatálne následky ako udalosť v Nitre.

Chcete príklad? Dnes ráno, keď ste odchádzali z domu, zamkli ste? Ste si istí? Naozaj si pamätáte, ako ste strkali kľúč do zámku a otáčali kľúčikom? Alebo máte len taký ten všeobecný pocit – veď vždy zamykám, nie? Aj tieto činnosti riadi vaše podvedomie, pričom vy ste už myšlienkami kdesi úplne inde. Rovnako ako otecko, ktorý žil celý deň v domnienke, že dieťa vyložil tam kde mal, alebo ho v aute vlastne nikdy nemal. Jeho mozog sa prepol do autopilota a dieťa v aute považoval za anomáliu, ktorá sa nestala.

Mamička, ktorá je celé dni doma a raz do mesiaca sa vyberie s deckom na výlet do Tesca, dieťa v autosedačke zaručene nezabudne. Pretože tento výlet je pre ňu „niečo extra“, nie rutina. Skúste však posadiť dieťa otcovi, ktorý ho ráno nikam nevozí, dozadu na zadné sedadlo, kde dieťa hneď zaspí.

Mne sa to nikdy nestalo… Ale stalo sa mi podobné, hoc menej tragické:

• Ráno som išiel autom až ku škôlke, no deti boli doma s manželkou choré.
• Cez víkend sme sa niekam vybrali a ja som uprostred mesta zistil, že idem úplne opačným smerom. Nabehol som na zautomatizovanú trasu, zamyslel sa nad niečím iným a môj mozog ma už automaticky viedol do práce!
• Že mám vybrať decko zo škôlky mi pripomenula až manželka – „za 5 minút neskoro“.
• Išiel som so synom na nákup do obchodu a úplne som zabudol, že ho mám v aute za sebou. Až som sa strhol, keď z ničoho nič prehovoril…

Takže hovorte, aká je to tragédia, krúťte nad tým hlavami, nadávajte na nespravodlivosť sveta, no prestaňte vyhlasovať, že vám by sa to nikdy nestalo. Verte, že áno! Ostáva len veriť, že to nebude mať podobne hrôzostrašné následky, lebo sa spamätáte o čosi skôr.

Existuje vôbec nejaká prevencia? Jeden zo spôsobov, ako sa nedostať vinou rutiny do sračiek, je zaviesť kontrolu cez inú, podobne automatickú činnosť. Napríklad vždy si dávať nejakú vec (doklady, tašku s notebookom, sako, vetrovku) na zadné sedadlo, ku autosedačke.

Použitá fotografia: Driver glance / Autor: Sean Fenning / Licencia: FreeImages.com