(4) Tak a je to v keli!
Ubehli dva týždne od kedy nosím v obale na doklady malý lístok. Zhúžvaný papierik, starostlivo vložený k občianskemu a vodičskému preukazu, karte poistenca, preukážke na MHD, bankomatovej karte a iným podobným kartičkám. Do paže, čo mám robiť? Mám prísť len tak naslepo na dané číslo izby, zaklopať a povedať:
„Ahoj, je tu Denisa?“
„Jasne, poď ďalej,“ povie mi jej spolubývajúca.
„Nazdar Denisa. To som ja, čo som ťa pripitú dotiahol na intrák. Pamätáš? No jasne, asi nepamätáš, ale bol som to ja.“ vytlačím zo seba pred očami všetkých prítomných báb.
„No dobre, a čo by si rád?“ opýta sa Denisa, doteraz zahĺbená do pilníkovania nechtov na nohách.
„Ja ani neviem, len tak som ťa chcel vidieť,“ vykokcem zo seba.
A potom bude trápne ticho.
„No tak si ma už videl. Pekný deň ti prajeme,“ vyhodí ma von z izby za búrlivého smiechu jej osadenstva.
Prvý pondelok po osudnej noci som sa s Lukášom v práci pohádal.
„Kokso, si neni normálny!“ vyhlásil Lukáš, keď som mu povedal, že som Denisu odviezol na intrák a išiel spať sám. „Dohodím ti ženské a ty sa správaš ako taký vidlák. Sedliak dedinský. Sa hráš na nejakého charaktera, či čo? Môžeš trtkať do rána a ty namiesto toho zdrhneš domov.“
Celé to zakončil vyhlásením jeho novej známosti Aleny: “ Ten chudák sa ani poriadne nenahodí, keď niekam ide.“
„A ty si obyčajný úchyl!“ vyšplechol som mu do ksichtu ja. „Si myslíš, že budem spať s každou babou, ktorú si spil, aby sa nebránila? A ešte u teba doma?“
Milan počúval s otvorenou hubou.
Našu debatu sme po niekoľkých ďalších slovných výmenách ukončili.
„Sa na mňa @#$!$@#%, keď ti vadím.“
„Sa aj @#$!$@#%.“
V stredu po práci som sa odvážne vybral k Denisinmu intráku. Chvíľu som postával pred vchodom. Ani svätý Dindy netuší, čo som tým chcel dokázať.
„Keby tak náhodou išla okolo,“ želal som si. Ešte som nevedel, čo by som vymyslel ako zámienku mojej prítomnosti, no veľmi som si želal, aby išla.
Za hodinu, čo som tam stál, som premyslel všetky možné plány útoku na predmetnú dievčenskú izbu. Zároveň som prečítal všetky inzeráty a ponuky práce, ktoré viseli na nástenkách. Denisa okolo nešla a moje plány sa skončili na vrátnici. Viac odvahy som nenašiel.
Cestou späť som sa zastavil v bufete na kofolu a langoš. Ešte jeden pohľad, ešte jedno zaváhanie či sa tam predsa nejdem pozrieť. Nejdem. Prišiel autobus.
„Tak sa trochu zorientuj,“ radil mi psychológ – teoretik Peťo. Náhodou dnes nešiel do nočnej. Sedím na posteli a je mi nanič. Začína ma chytať depka. Som zmrd, nikto ma nemá rád.
„Najdôležitejší je prvý dojem. Je jedno, že si charakter, keď vyzeráš ako lúzer. Kúp si nejaké lepšie handry a sekaj trochu frajera. Však nemusíš hneď vyzerať ako Tom Cruise, len sa viac snaž.“
Asi takto do mňa tlačil kaleráby môj spolubývajúci celý večer.
To je haluz. Načo mám meniť svoj image. Načo sa mám snažiť, keď ju už nikdy nestretnem. Ja viem prídu iné. Ale kedy?
„Aby si bol pripravený, keď prídu. Na to.“
Už druhý týždeň poriadne nespím. Som proste mäkký. Som proste SRÁČ. Rozmýšľam, ako ju znovu stretnúť. Na nič som neprišiel. Vysmeje ma. Nechce ma. Myslí si to isté, čo Alena, veď sú kamošky. Takto rozmýšľam, kade chodím.
„Ahoj,“ povedala ticho, keď nastúpila ku mne do výťahu. Bola jedna po obede a ja som v práci niesol nejaké papiere z jedného poschodia na druhé.
„Č, č, čo tu robíš?“ vykoktal som namiesto pozdravu ako nahý debilko v reklame na hypo-úvery. Tak dlho som sníval o tom, že sa opäť stretneme. Teraz je tu a ja neviem, čo mám povedať. V hlave sa mi všetko krúti. Nedokážem poskladať jednu súvislú vetu.
„Robí mi tu strýko. Ale nie je tu.“ odpovedala stručne. Snažil som sa zachytiť jej pohľad, ale celý čas pozerala do podlahy.
„Si niečo potrebovala?“ snažím sa za každú cenu neprerušiť rozhovor.
„Iba niečo vytlačiť. Vystupuješ?“ výťah cinkol, zastavil a otvoril dvere. Ostal som stáť ako primrznutý.
„Môžem ti s tým pomôcť.“ Mala to byť otázka, ale preskočil mi hlas. Dvere sa opäť zavreli a výťah sa pohol smerom k prízemiu. „Zasekni sa! Zasekni sa!“ zaklínal som ho v duchu ako ten malý okuliarnatý z rozprávky.
Na chvíľu zaváhala. Z bundy vytiahla počítačovú disketu. Zatlačil som číslo môjho poschodia.
Zastavili sme na prízemí. „Je tam aj Lukáš?“ opýtala sa.
Prikývol som.
„Počkám ťa tu dole,“ povedala a vystúpila.
Po chodbe som skoro bežal. Disketu som strčil do počítača a pustil tlač. Okamžite som dokument zavrel, vytiahol disketu a utekal na chodbu ku tlačiarni. Tlačiareň hučala a pľula jeden papier za druhým. Bral som ich ešte skôr, ako dopadli do zásobníka. Ešte tak, aby to videl šéf, alebo ten kretén Lukáš.
Stála vo vstupnej hale, otočená chrbtom.
„Ďakujem,“ povedala stručne. Podal som jej stoh papierov. Chytila ich za opačnú stranu ako ja. Povedz to! Povedz to! Hučalo mi v hlave.
„Kedy sa znovu uvidíme?“ povedal som to. Ja som to povedal!
„Neviem, nemám teraz veľa času.“.
„Tak a je to v keli. Je to úplne v #@%#,“ pomyslel som si. Vystrúhal som ten najsmutnejší pohľad, aký dokážem. Filmový priemysel by bol na mňa hrdý.
Pozrela sa na mňa a potom znovu na papiere, ktoré sme ešte stále držali obaja v rukách.
„Dobre, ak ma chceš vidieť, príď.“ Pustila vytlačené papiere a z tašky vytiahla nejaký plagát formátu A5. Mala ich tam ešte celú hrču.
Odišla bez pozdravu. Ostal som vo vestibule a pozeral ako odchádza. V diaľke som videl len jej čiapku, s dlhými širokými šnúrkami popri ušiach.
Plagátik písal o predstavení študentského divadla, ktoré bude vo štvrtok. V študentskom klube, začiatok o 19:00. Vstupné dobrovoľné. Na konci plagátu boli drobnými písmenami účinkujúci. Medzi menami bola aj Denisa.
„Prídem, určite prídem,“ vyslovil som to nahlas. Kúzla fungujú, iba keď sa povedia nahlas.
Použitá fotografia: Raspberries 2 / Autor: agzu / Licencia: FreeImages.com