(6) Ste lesbičky?
„Prosím ťa, potreboval by som takéto, ale trochu väčšie,“ oslovil som dve baby pri pokladni. Obe mali obtiahnuté tričká nesiahajúce ani do pol brucha a ošúchané modré rifle, čo vyzerajú akoby ich 2 roky nosil murársky učeň.
„Skús toto!“ Podala mi tričko s výstrihom do V.
„Vďaka,“ provokačne som sa na ňu usmial. Ohrnula nos a vrátila sa k svojej kolegyni preklebetiť zvyšok dňa.
Vliezol som do kabínky a nahodil nové tričko. Bol som so sebou spokojný. Spolu s novými nohavicami som vyzeral podobne ako chalan z plagátu na stene.
V sobotu ráno som sa dôkladne osprchoval, oholil a vyčistil si zuby. Obliekol som si nové handry a ťahal na električku. „All I want to do, is #@%# with you,“ spieval som si v dobrej nálade celú cestu.
Dorazil som s päť minútovým meškaním. Denisa ma už čakala pred intrákom.
„Ahoj. Ideme?“ privítala ma v dobrej nálade.
„Čau. Poďme na to,“ potvrdil som svoje pevné rozhodnutie absolvovať výlet na Sibír. Denisa niesla na chrbte malý batoh a pod pazuchou dosky s výkresmi.
Nejaký čas sme sa viezli MHD na kraj mesta a potom sa ešte hodnú chvíľu terigali pešo do kopca. Museli sme kráčať jeden za druhým, lebo chodník bol čoraz užší a užší. Samozrejme ako správny gentleman som pustil Denisu pred seba. Okrem toho, že som mohol dávať pozor, aby sa nezošmykla, mal som perfektný výhľad na jej zadok.
Vyliezli sme až na vrch kopca. Bol som upachtený akoby sme práve absolvovali trojboj v olympijskom čase, ale Denisa bola v pohode. Mal by som sa viacej hýbať, usúdil som v duchu. Z batohu vytiahla malú fľašu minerálky, dve čokoládové tyčinky a nejaké ceruzky. Rozprestrela si batoh na zem a posadila sa naň. Na kolená zobrala výkres a začala kresliť.
„Môžem sa pozerať?“ opýtal som sa.
Kým kreslila, celý čas sme sa rozprávali. O všetkom a o ničom.
„Trochu som sa v tebe zmýlila,“ priznala sa mi. „Vďaka, že si ma doviedol vtedy domov. Myslela som, že si ako Lukáš. Alena je do neho celá preč.“
„Ste kamošky, nie?“ spýtal som sa.
„Ani nie, len tak z videnia. A tiež som neverila, že prídeš na to divadlo,“ hovorila celkom pomaly, lebo popritom kreslila krajinu rozprestierajúcu sa pred nami do diaľky.
„Som myslel, že sa ti Lukáš páči,“ upresňoval som si situáciu tajne dúfajúc, že u nej ten dement nezanechal dobrý pocit.
„Je to taký vylízaný frajer. Páči sa ti to?“ otrčila mi výkres a ukončila debatu o Lukášovi.
„Je to super!“ povedal som pod vplyvom jej predchádzajúceho výroku. Zvalil som sa do trávy a strčil si do úst steblo.
Cesta späť bola menej namáhavá. Zvládli sme ju v polovičnom čase.
„Chceš vidieť, čo všetko som namaľovala?“ opýtala sa v momente, keď sme sa teoreticky mali lúčiť.
„Chcem, jasné, že chcem.“ Bol by som idiot, keby že nechcem.
„Spolubývajúca išla domov, môžme ísť ku mne,“ povedala. Do ruky mi strčila malú žltú kartičku. Bol to internátny preukaz na meno „Fero Griglák“. Na ošúchanej fotke bol asi 14 ročný chalan, ktorý sa pokojne mohol podobať na hocikoho. Celé to bolo zaliate v PVC.
„Odkiaľ to máš?“ opýtal som sa prekvapene. Kedysi sme falošné preukazy vyrábali úplne bežne, a teraz sa čudujem ako dedinský truľo pred výkladom sex-shopu.
„Dá sa to zohnať,“ zatvárila sa hrozne tajnostkársky, akoby sme práve obchodovali s bielym práškom.
Teta na vrátnici pozerala 361. časť mexickej telenovely. Ani nezdvihla hlavu.
Vošli sme do typicky dievčenskej izby: steny obvešané plagátmi Holywoodskych star a tiež Denisinými výtvormi. Na posteliach plno plyšových zvieratiek, poličky zahádzané fľaštičkami, tubami, nádobkami a inými drobnými somarinami, ktoré bežný muž ani nevie pomenovať. Všade sa povaľovali výkresy a pokreslené papiere. Niektoré boli dokončené, na niektorých bolo len niekoľko čiar, niektoré boli celé preškrtané. Bolo na nich úplne všetko: starí ľudia aj malé deti, krajinky, domy, rastliny, detaily rúk, rôzne tváre ľudí, … Najlepšie výtvory boli zarámované a viseli na stenách, prípadne postávali opreté na poličkách. Na jednom takomto obrázku bol chalan v mojom veku. Obrázok bol celý doškrtaný. Čiary boli hrubé a vrývali sa hlboko do papiera.
„Chodíš s niekým?“ spýtal som sa úplne priamo, stále pozerajúc na dočmáraný obrázok.
Denisa sa zasekla a pozrela na mňa: „Teraz už nie. Nedávno sme sa rozišli.“
„Je to on?“ ukázal som prstom na obraz. Rýpal som jej do živého. Bolo to na nej vidieť. Lepšie je však overiť si situáciu predtým, ako sa niečo pokašle.
„To bol on,“ odvrkla rázne. Zobrala zarámovaný obraz, otvorila balkón a vyšupla ho von. Po chvíli plachtenia sa ozval náraz. To bývalý Denisin chalan v drevenom ráme padol hubou na chodník.
„Ste lesbičky?“ zažartoval som pri pohľade na ich spojené postele.
„Najradšej to máme do trojky a takto je to pohodlnejšie,“ úplne vážne odpovedala Denisa.
Nastalo ticho a potom sme obaja vybuchli spontánnym smiechom.
„Môžem si ťa namaľovať?“ opýtala sa zrazu vážne, uprostred smiechu.
„Jasné, že môžeš,“ odpovedal som automaticky.
„Ale ja by som ťa chcela namaľovať celého, ako si,“ doplnila vyhýbavo.
Prestal som sa smiať a preglgol naprázdno. „To ako nahého?“ opýtal som sa pre istotu, či tomu dobre rozumiem.
„Prepáč, žartujem. Páčiš sa mi, preto trepem sprostosti,“ snažila sa zakončiť našu debatu. „Dáš si čaj?“ opýtala sa, akoby sme sa pred chvíľou o ničom nebavili.
„Môžeš to skúsiť.“ Neviem, čo mi to napadlo, no rozhodol som sa pokračovať v tejto hre.
Až teraz mi začalo zapaľovať, čo to pre mňa znamená. Mám sa vyzliecť pred babou, ktorú vidím tretíkrát v živote. A ona si ma bude podrobne obzerať, aby ma mohla namaľovať. Veď to je ako fotka, budem jej nahý visieť nad posteľou, a ona sa bude na mňa pozerať každý večer.
„Komu to ukážeš?“ vyzvedal som dodatočne.
„Neboj, len mi dvaja,“ povedala. Vytušila, že ma už – už má v hrsti, stačí len trochu zabojovať: „Nie je to nič, budeš len sedieť. Potrebujem sa to naučiť do školy,“ prosíkala.
„Nikto sa o tom nedozvie,“ vyjednával som. „A …, a nebudeš sa smiať,“ vytlačil som zo seba. Od hanby som musel byť červený ako paradajka.
„Čestné slovo,“ prisľúbila a na dôvažok symbolicky prisahala dvoma prstami.
Prikývol som. Bol som v tom trapase až po uši.
Použitá fotografia: Raspberries 2 / Autor: agzu / Licencia: FreeImages.com