Ako som raz cudzie dieťa zahatal

V rámci delenia povinností mi manželka okrem zoznamu vecí, čo mám nakúpiť, pribalila aj bonus – našu, vtedy 3,5 ročnú, dcéru. Takéto nakupovanie sme už spolu absolvovali neraz. Okrem samotného výberu tovaru a striehnutia na vreckových zlodejov, je ešte potrebné sledovať jedným okom dieťa, dávať pozor aby nezdrhlo, aby ho niekto nepristúpil alebo neprešiel nákupným vozíkom, aby dieťa niečo nezhodilo, prípadne aby nenahádzalo do vozíka aj veci, ktoré som kúpiť vôbec neplánoval.

Chodíme si takto po obchode, ja tlačím vozík, dcéra sa chvíľami vozí zavesená na prednej časti, chvíľami len tak pobehuje okolo mňa. Pri jednom regáli som zastal a čupol si dole, aby som niečo vybral zo spodnej police. Zrazu som jedným okom zazrel, ako sa poza môj chrbát čosi mihlo.

„Kde tá zase ide?!“ prebleslo mi hlavou. „Nikam nechoď!“ hovorím jej a rukou natiahnutou dozadu za môj chrbát som jej zahradil cestu.

No dieťa za mnou sa začalo šklbať a pchať stále viac a viac.

„Veď prestaň,“ okríkol som ju. „Musíme predsa nakúpiť a potom už pôjdeme,“ snažil som sa jej logicky dohovoriť.

No dieťa za mnou sa šklbalo o to intenzívnejšie a razantnejšie. Šklbalo a tlačilo, až sa mu podarilo prešmyknúť cez moju ruku, ktorá mu hradila cestu. Vtedy som sa postavil rozmýšľajúc, či mám po nej šmariť tú plechovicu s konzervovaným hrachom, ktorú som práve vydoloval z police.

„Ivana! Kde bežíš? Stoj!“ zrúkol som na ňu. A vtedy mi to došlo. Dieťa, ktoré sa konečne prebojovalo cez moju zátarasu nebola moja dcéra. Bolo to proste iné dievčatko, približne v rovnakom veku. Na konci uličky stál jej otec, ktorému už z očí blesky sršali.

Zmätene som sa začal obzerať okolo seba. Moja dcéra stála zavesená na našom vozíku a spokojne v ňom prekladala jogurty z jednej hromady na druhú. Zakýval som neznámemu oteckovi na pozdrav, akože: „To bol omyl, sorry“ a rýchlo sa radšej pobral preč.

Použitá fotografia: girl-child-astonished-surprised / Autor: elementus / Licencia: CC0