Deň, ktorý má 25 hodín
Aj vy ste sa dnes ráno zobudili s perfektným pocitom, že máte o hodinu navyše? Niekto vám do života vsunul jednu hodinu a vy ste ju vlastne prespali.
Mám rád deň, kedy sa posúva čas tým správnym smerom. Prestavovanie hodiniek si zásadne nechávam až na potom. Ráno sa zobudím, pozriem na hodinky a uvedomím si, že je vlastne o hodinu menej. A sladko si ešte zdriemnem.
Je síce pravda, že tú hodinu, ktorú sme dostali navyše nakoniec i tak zmárnime. Pýtate sa ako? Nuž prestavovaním všetkým časomeračov! Tak napríklad dnes som musel okrem svojich hodiniek na ruke prestaviť aj: hodinky na mobile, mikrovlnke, rádiu, budík na chladničke, hodinky v aute, vo fotoaparáte a v digitálnom teplomery. A určite som na niektoré stále zabudol.
Výrobcovia elektroniky si asi pod kreativitou predstavujú to, že daný prístroj bude mať hodinky. „Áááá, táto škatuľa pečie chleba. Čo by tak ešte mohla robiť?“ rozmýšľa Číňan nad výkresom od škatuli na pečenie chleba. „A čo keby ukazovala presný čas?“ napadne druhého Číňana spásonosná myšlienka. A na obale sa už skvie hrdý nápis:
With digital clock alarm system.
No iné som vlastne chcel. S posunom času poznám ešte jednu príhodu, ktorú mi rozprával môj spolubývajúci na strednej škole. S rodičmi bývali v odľahlej malej dedinke – otec robil šoféra autobusu. Chodil s autobusom z ich dediny cez ďalšie podobné diery do najbližšieho väčšieho mesta. Pre tých, ktorí ešte stále rozpoznávajú farby, bola to „modrá“ autobusová linka. Pretože mohol parkovať s autobusom pred domom, jeho prvá ranná jazda viedla z dediny do mesta.
Ráno naštartoval autobus a vydal sa na cestu. Ľudí bolo pomenej, no kto už potrebuje chodiť v nedeľu skoro ráno autobusom? Iba pár namosúrených robotníkov, ktorí i v tento deň museli nastúpiť do práce. Ako prechádzal cez jednotlivé dediny, autobus sa pomaly napĺňal. Ľudia nastúpili, pozdravili, usadili sa na koženkové sedadlo a ďalej už len hľadeli von do tmy. Na konečnej všetci vystúpili do sychravého rána a vytratili sa každý svojou cestou.
Kamarátov otec šiel potom do miestneho bufetu na prvú rannú kávu. A tam zistil to, čo vy už asi dávno tušíte. Bufet bol zatvorený, pretože sa posúval čas. Keď si to uvedomil, rýchlo sadol za volant a uháňal späť do štartovacej stanice odviesť i zvyšnú časť ľudí – tých, ktorí pochopili posúvanie času. No najväčšia sranda je, že v druhej várke ich bolo menej ako v tej prvej 🙂
PS: Tento príbeh sa stal v dobe, keď sa ľudia navzájom zdravili; v dobe, keď nezáležalo na troche nafty, čo sa spotrebovala navyše :-).
Použitá fotografia: clock-time-alarm / Autor: StockSnap / Licencia: CC0
