Vodárenská katastrofa
Dnes ďalší nepríjemný zákaznícky zážitok. Tentokrát Bratislavská vodárenská spoločnosť. Som rád, že mi aspoň raz do týždňa niekto pripomenie, že ešte stále žijem na Slovensku.
Pani Henrieta T. dnes asi nemala dobrý deň. Najprv ma zdrbala, že neviem čo to znamená „pripojenie na T-kus“. Keď som sa jej pokúšal vysvetliť čo vlastne chcem, prerušila ma v strede vety a zdrbala ma znovu, že jej to nemám vysvetľovať, ona sa ma pýta na T-kus. Potom ma zdrbala, že veď v to mám napísané v ich vyjadrení k prípojke, tak či som si ho čítal. A tiež v žiadosti o vyjadrenie (ktorú mi však vtedy vypisovala iná, o trochu milšia, teta). Nakoniec to ukončila slovami, citujem:
„No vidím, že my si rozumieť nebudeme…“
Odbočka autora: Som fakt zvedavý, či ona vie IP adresu svojho počítača. A či vôbec vie, čo je to IP adresa…
Celé naše posedenie pokračovalo takým tým bežným folklórom, akým sa s vami dokáže baviť monopolný poskytovateľ hocijakých služieb:
„List vlastníctva tu máte?“
– Podávam teda oba listy vlastníctva – aj na cestu aj na pozemok.
„Prečo mi dávate dva?“
„Jeden je na dom a druhý…“
„MŇA VÁŠ DOM NEZAUJÍMA!“
alebo
„Akú adresu pripojenia tam mám napísť, keď tam ešte adresu nemám? Mám tam dať…“
Teta mi opäť skočila do reči:
„No nejakú adresu tam dať predsa musíte. Ako máme vedieť, kde to máte? My máme veľa miest.“
Ok, tak som tam dal číslo parcely z katastra, nech si s tým robia čo chcú.
a tak podobne…
Chápem, keď niekto nemá dobrý deň. Keď som prvý zákazník a niekto sa ešte poriadne nedostal do pracovného rytmu. No aby sa niekto ku mne správal arogantne a drzo ako opica, pričom ma nenechal ani dohovoriť jedinú vetu a povedať čo vlastne chcem, to už je fakt trochu veľa. Ale keď sa mi nepáči, môžem si zobrať vodu od iného dodávateľa. Jaj, nemôžem? No nič, tak asi budem držať hubu. Alebo?
