Bola to omša, či?
Doobeda sa ako obyčajne vygrcáme na to najväčšie slnko, aby sme sa kvôli tomu natierali všetkými faktormi čo máme. Rozmýšľam, či keď sa natrieš faktorom 20 a potom hneď aj 30, je to ako 50, alebo rovno 600?
Podvečer sme sa (zase) odtrepali do Kardameny. Misia dnešného dňa: omša a rezervácia približovadla na utorkový výlet.
Najprv k tej omši, lebo to bol teda poriadny bizár. Zajtra ideme na celodenný výlet, takže na kostol asi nebude čas. Navyše najbližší (jediný) katolícky kostol je v meste Kos. Takže nam neostávalo nič iné iba absolvovať greckokatolícku omšu v sobotu s platnosťou na nedeľu. Už tieto podmienky znejú dosť nesplniteľne, ale nevadí, kto neverí nemôže predsa chodiť do kostola.
Na základe rozhovorov s miestnymi v rôznych jazykoch sme vydedukovali, že kostol by mal byť otvorený v sobotu večer o 18:00 a malo by sa tam aj niečo konať (šak prečo by bol inak otvorený, nie?). Takže za päť šesť sme slávnostne napochodovali do úplne prázdneho kostola a posadili sa cca do stredu. Odbila šiesta hodina, nikde stále nikoho, svetlá však svietili, reku tí Gréci si furt dávajú načas. Zrazu sa objavil farár/kaplán/mních (nehodiace si škrtnite). Aďa sa ho teda šla opýtať, či sa bude teraz niečo diať. Okrem toho, že nehovorí po anglicky sa ešte dozvedela, že modlenie začína UŽ. Stav Domáci vs. Hostia – 0:4.
A naozaj, ozvalo sa zvonenie na veži a spolu s farárom prišiel ešte nejaký chlapík, zapálili všetky lustre a pustili sa do toho bez akejkoľvek dlhšej ceremónie. Teda ten chlapík sa postavil vpredu k takému otočnému štvrouholníkovému kecputlu a začal niečo mlieť po grécky. Občas ten kecpult celý otočil a prešiel na inú knihu. Prišiel ďalší turista a jedna miesta babka. Domáci vs. Hostia – 1:5.
Farár začal vzadu, teda vlastne vpredu niečo odriekať. Nielen, že mu nebolo rozumieť, ono ho nebolo ani vidieť. V gréckokatolíckom kostole je oltár za takou jak stenou a farár len občas vybieha dopredu cez dvere. Medzičasom prišla babka číslo dva. Tá vytiahla z igelitky kruhový koláč, postavila ho vpredu na nejaký stolík a do stredu zabodla sviečku ako na narodeninovej párty. Domáci vs. Hostia – 2:5.
Farár medzičasom vyšiel zpoza steny s nejakým štrngajúcim kadidlom a odymil s ním najprv celý kostol a potom vyšiel aj von. Podotýkam, že ten druhý chlapík za kecpultom bez prestávky niečo mlel a spieval. Farár sa občas pridal, občas išli aj dvojhlas, občas akoby si navzájom odpovedali a občas sa prekrikovali keď išiel každý svoje. Turista to nevydržal a vytratil sa preč. Domáci vs. Hostia – 2:4.
Takto to poračovalo cca pol hodinu. Samozrejme, v prázdnom kostole sme absolútne netušili čo máme robiť, či stáť, či sedieť, či čo. Farár občas vyšiel z domčeka, niekedy bol kdesik vzadu ani ho nebolo vidieť. Potom došiel k tomu koláču a niečo nad ním predniesol. Sviečku zhasli, ešte niečo povedal a bol koniec.
Kolačová babka vytiahla z igelitky nôž a rozkrájala ho, aby následne ponúkla všetkých zúčastnených. Najprv farára, spievajúceho muža, druhú babku a potom aj nás. Každý dostal na servítke kúsok koláča. Stále sme nechápali o čo tu ide a tak sme sa len všetci na seba usmievali.
Keď sme už stáli vonku a ja som dojedal druhý kúsok koláča (bol totiž s hrozienkami a deti ho preto nechceli – napriek tomu, že bol dobrý), pýtam sa Adi: „Počuj, toto bola omša?“
„Neviem, nevyzeralo. Berme to, že snaha bola…“
Zarezervovali sme ešte auto na utorok. Privezú nám ho niekedy v noci rovno pred hotel a kľúče aj papiere nechajú v otvorenom aute pod koberčekom. Aďa sa chlapíka z požičovne pokúšala presvedčiť, ze to nie je bezpečné, ale on len mávol rukou, že tu na ostrove sa nekradne.
Večerný program na hoteli bol v znamení pokračovania transvestity show, tentokrát sólo vystúpenia.
