Stopárska poviedka
Vstával som uprostred noci. Pred sebou som mal dlhú cestu na opačný koniec republiky. Čakalo ma tam niekoľko pracovných stretnutí. Zobral som si večer pripravené veci, zabuchol dvere na byte a vykročil do tmy. Celé mesto ešte spalo, všade bola tma a pokoj. Vonku pršalo a keď som otváral auto, zima sa mi pchala až za golier.
Driemoty som hneď premohol a aj teplota v aute sa celkom stabilizovala. Cesta mi rýchlo ubiehala. Svetlá osvetľovali utekajúce stĺpy, stromy, domy, dediny. Nikde nebolo ani živej duše a ja som si mohol uháňať svojím tempom. Nič nenasvedčovalo tomu, že práve tento deň nebude až taký obyčajný.
Zbadal som ju na konci ďalšej dediny. Stála na zastávke autobusov, skrytá pod plechovým prístreškom. Keď počula prichádzať auto, vyskočila do dažďa, na špičkách preskočila mláku a zamávala mi zdvihnutým palcom.
„Čau, moja!“ pozdravil som ju nahlas, aj keď mi bolo jasné, že ma nemohla začuť. Prefrčal som okolo bez pribrzdenia. Stopárov zo zásady neberiem, zopakoval som si v duchu svoje predsavzatie.
Stierače šmýkali po skle ostošesť. „Tej musí byť riadna zima,“ uvedomil som si, keď som ju zahliadol v spätnom zrkadle. Stála tam prikrčená, s rukami prekríženými na prsiach pozerala za mojím odchádzajúcim autom. „Som ja ale krysa, pomyslel som si.“ Začali mnou lomcovať pochybnosti. Bohvie, koľko tam už takto stojí. A možno sa len potrebuje dostať do vedľajšej dediny. Zastavil som pri kraji cesty, aj keď som už bol za horizontom. Chvíľu som rozmýšľal a potom som otočil auto opačným smerom. Prešiel som tých pár sto metrov, tesne za zastávkou sa otočil a zastavil pri dievčine. Ešte stála na daždi. Oblečené mala modré rifle, biele tričko a bledozelený svetrík s veľkým výstrihom.
„Zveziete ma?“ opýtala sa nesmelo, keď s námahou otvorila dvere. Prikývol som. Prihrbená sa usadila na sedadlo a ja som vyrazil ďalej.
„A kam to bude?“ spýtal som.
„To je jedno, niekam preč,“ odpovedala potichu. Z rozpustených mokrých vlasov jej kvapkala voda.
„Ja som Samuel,“ povedal som a dosť nešikovne nastrčil svoju pravú ruku. Oči som však nespúšťal z cesty.
„Petra,“ zašepkala a podala mi skrehnuté prsty. Posunul som páčku kúrenia o dva stupne hore.
„Hm, Petra, pekné meno,“ použil som otrepanú frázu. „Zapni si prosím pás.“
Chvíľu lomcovala s bezpečnostným pásom a potom si ho úspešne preložila cez seba.
„A kam by sa dievčina s takým pekným meno chcela dostať?“ pokračoval som po chvíli.
„A kam ideš ty?“ odtrhla svoj pohľad z okna a zadívala sa na mňa.
Povedal som jej cieľ svojej cesty na opačnom konci sveta.
„To bude dobré, môžem ísť až tam,“ opäť sa zahľadela von oknom.
„Utiekla si z domu?“ spýtal som sa čo ma napadlo ako prvé.
„Ja už nemám domov,“ zašepkala smutne.
„Nerozumiem, odkiaľ vlastne si?“ vyzvedal som nechápavo.
„Ja neviem, už si na nič nepamätám. Chodím takto hore a dole, tam aj späť a neviem sa zastaviť….“
Pozrela sa na mňa a ja som sa na sekundu zahľadel do jej očí. No fasa, pomyslel som si. Tretíkrát v živote zoberiem niekoho stopom a je to nejaká pobláznená baba. V tichu, ktoré nastalo som začal premýšľať, čo s ňou. Doveziem ju až do konca, alebo ju mám vysadiť hneď teraz do toho dažďa?
„Stalo sa ti niekedy, že si urobil niečo, čo celý život ľutuješ?“ opýtala sa ma náhle.
„Neviem, čo máš na mysli?“ začudoval som sa jej nezvyčajnej otázke.
„Niečo, čo by si chcel vrátiť späť a urobiť inak, niečo, čo by si chcel odčiniť, ale sa to nedá, nedá sa to vrátiť,“ hovorila ticho a pokojne.
Nerozumel som vôbec ničomu. Nenachádzal som odpoveď na jej otázku.
„Ja by som to chcela, chcela by som vrátiť veci späť. No už to nejde, zašlo to priďaleko. Ja viem, nerozumieš ničomu. Myslíš ši, že som pobláznená. No nie som, ja som sa len stratila. Máš niekoho na tomto svete rád?“
Pozerala sa na mňa. Zovrel som pevne v rukách volant a prikývol som.
„To je dobre,“ povedala a ja som si uvedomil, že sa nepozerám na cestu, ale do jej očí. Bol som ako zhypnotizovaný, stále som sa pozeral na jej bledú tvár. Uvidel som tam všetko: lásku aj nenávisť, dôveru aj beznádej, radosť aj bolesť…. A vtom okamihu sa čas zastavil a ja sám som ho nedokázal posunúť vpred.
„To je už tretia nehoda tento týždeň a všetky na tom istom mieste. Toto už nikto neuverí,“ povedal chlap v montérkach, stojaci pri traktore a zapálil si cigaretu. Vrak auta trčal z priekopy a na ceste stála biela sanitka. Práve sa začalo rozvidnievať. Zdravotník v bielom plášti sa medzitým skláňal nad chlapom, ktorého práve vytiahli z rozbitého auta.
„To tí mestskí šoféri, jazdia ako na pretekoch,“ odpľul si traktorista a pokračoval v komentároch: „Najprv tí dvaja mladí minulý týždeň, predvčerom ten podnikateľ a dnes zase tento. Niekto to tu celé pobosoroval.“
„Kde som, kde som to,“ namáhavo zamrmlal chlap na zemi.
„Už je dobre, už je dobre,“ vydýchol si zdravotník a kývol na svojho kolegu. Ten začal niečo hlásiť do vysielačky v sanitke.
„A to dievča, …, to dievča,“ snažil sa prehovoriť ranený na zemi.
„Je tu ešte niekto?“ zdravotník sa prekvapene spýtal traktoristu.
„Ááá kde, nikoho tu už niet,“ traktorista hodil rukou na vrak auta. Tam, kde bolo kedysi miesto pre spolujazdca trčal len strom. Bolo jasné, že ak tam niekto aj bol, nemohol to prežiť. Druhý chlap zo sanitky pribehol k vraku auta, svietil doň baterkou a nazeral dnu. Potom ešte behal hodnú chvíľu okolo.
„Fakt tu nikoho niet,“ zakričal a obzerajúc sa vrátil.
„Naložme ho a ideme,“ ukončil to ošetrujúci doktor a smerom k traktoristovi ešte dodal: „Počkajte tu na políciu.“
A v diaľke, kdesi za horizontom, pri kraji cesty stálo dievča. Pomaly kráčalo späť, späť o pár kilometrov dozadu. Vonku mrholilo a kvapky dažďa jej stekali po tvári. Chvíľami sa zdalo, že by to mohli byť aj slzy. No nie, bol to len dážď. Zatiaľ. No možno už zajtra. Uvidíme.