(5) Som tehotná!
Denisa vybehla spoza závesu vyrobeného z červenej deky. Oblečená bola podobne ako vtedy večer: čierne nohavice, tmavomodré tričko s dlhým rukávom a nápisom „Super Babe“ a biele tenisky.
„Som tehotná!“ oznámila smutne chalanovi, ktorý sedel na jedinej stoličke uprostred.
„S kým?“ spýtal sa ticho chalan.
„S tebou, ty hlupáčik,“ povedala Denisa a sadla si chalanovi na kolená.
„Čo s tým budeš robiť?“ spýtal sa chalan, pozerajúc ponad Denisino plece.
„Čo s tým budeme robiť!“ opravilo ho ostro Denisa a vyskočila na rovné nohy.
„Zdrhneme z domu,“ pokračovala pomaly. „Potom sa zoberieme a budeme žiť spolu, … len my dvaja, … niekde preč,“ opisovala zasnene.
„No super, ja musím skončiť školu. … Nikam nejdem. Aj tak nevieš, či je to naozaj moje!“ odsekol chalan a vyskočil zo stoličky.
„Si zlý!“ smutne povedala Denisa so slzami v očiach. „Ja som ťa mala ….“ začala, no pre plač nedokončila. „Všetci ste svine!“ vykríkla a utiekla preč.
Mám dokonalého šéfa. Celé štvrtkové popoludnie som sa v práci nudil. Ľudovo povedané špáral sa v nose a iných otvoroch tela a popritom browsoval Internet. Samozrejme, ako naschvál si šéf asi o štvrtej vymyslel bojovú úlohu, ktorú treba okamžite splniť aj keby fúriky z neba padali tak nahusto, že sa pomedzi ne nebude dať prejsť. Takže namiesto očakávaného odchodu domov sme sa pokúšali ukojiť šéfove perverzné chúťky na super prezentáciu pre významného zákazníka. Podarilo sa nám to tesne po šiestej.
„Šľaka, do $#@%#!“ zanadával som ako zasypaný baník, keď mi pred nosom utiekol autobus. Celý udychčaný a spotený som doletel do študentského klubu. Stihol som to o chlp. Ešteže nezačali načas. V miestnosti bolo provizórne pódium a niekoľko radov rozheganých stoličiek. Mne sa ušla jedna z posledných – tá najrozheganejšia. Tvárim sa pokojne, aj keď ma do chrbta pichá skrutka, čo trčí z operadla.
Chalan, čo sedel vedľa mňa, celý čas chrúmal arašidy z mikroténového vrecúška.
„Hrá tam moja baba,“ drgol mi pod rebro lakťom tak silno, až som podskočil aj so stoličkou. Predstavenie práve začalo.
„Ktorá?“ zašepkal som obratom v obavách, či nemá na mysli Denisu.
„Tá s tým dlhým vrkočom,“ zašepkal hrdo chalan v momente ako sa dotyčná zjavila na javisku. „Dobrá, čo?“
„Hmmm,“ vydýchol som si.
Chalan na mňa čumel ďalej. Asi očakával náležitejšiu reakciu ako „Hmmm“.
„Jasné, super baba.“ Prikývol som mu.
Z vďaky ma ponúkol orieškami.
Na scénu vyšla Denisa a ja som prestal chrúmať orechy. Nech si nemyslí, že som nejaký buľo, čo sa prišiel do divadla nažrať. Snažil som sa na jej tvári zachytiť čo i len maličký náznak toho, že si ma všimla. Buď si ma nevšimla, alebo bola pevne presvedčená nestrúhať žiadne náznaky.
Skončili. Tiež–herci si išli kríže dolámať pri úklonoch až po podlahu a študáci to ocenili potleskom a piskotom. Potom sa za hromadného hrmotania stoličiek vytrácali von. Vyšiel som pred vchod a postavil sa trochu bokom, aby do mňa nevrážali. Som majster v technike nahlúpleho výrazu tváre. Pozeral som na nástenku a tváril sa pri tom tak, že okrem budúcich a minulých akcií tohto pivničného klubu ma na tomto blbom svete už nič iné netrápi. Asi po štvrťhodine vyšiel chalan, čo sedel vedľa mňa a s ním aj baba s dlhým vrkočom.
„Ahoj, je tam ešte Denisa?“ priskočil som k nej dúfajúc, že hej.
„Je. Však choď za ňou. Tam poza ten záves,“ odpovedala a ukázala na červenú deku.
„Haló, je tu niekto?“ zakričal som tak nevýrazne ako sa len dalo. Nechcel som budiť pozornosť a zároveň som mal pocit, že idem vtrhnúť priamo do ženskej šatne a nachytať tam Denisu iba v spodnej bielizni. Alebo, čo by bolo úplne katastrofálne, nachytať Denisu ako sedí na kolenách spoluherca. Pohoda, nič také sa nekonalo.
„Som rada, že si prišiel. Páčilo sa ti to?“ spýtala sa. Sedela medzi rôznymi škatuľami, polámanými stoličkami a iným haraburdím. Miestnosť slúžila ako sklad, šatňa, prezliekareň, miestnosť zvukára, osvetľovača, režiséra a našepkávača súčasne.
„Bolo to vynikajúce. Celkom dobre som sa bavil,“ chválil som o 116, akoby ma za to platili. Usmiala sa na mňa. Z jej úsmevu som vyčítal, že amatérska úroveň ich divadelného grupáča je jej dávno jasná. Zaviazala si šnúrku na teniske a obliekla bundu. Stál som tam ako v rade na košík v hypermarkete a čakal, čo sa bude diať.
„Tak poďme, tu vedľa je malý bufet.“ Vyviedla ma von z pivnice.
„Som nevedel, že študuješ herectvo,“ zdôveril som sa pri poháre kofoly. Jej negativistický postoj ku mne sa od minulého stretnutia rozplynul. Opäť ma bodala svojimi šibalskými očami.
„Nie, študujem maliarstvo. Hrám len tak pre zábavu. Všetci tu hráme len tak pre zábavu.“ Odpila si a prstom utrela zarosený pohár.
„Môžeš sa k nám pridať,“ dodala s úsmevom.
Spomenul som si na recitovanie básničiek na základnej škole: „Nó vieš, ja mám hroznú trému.“
„Ukážeš mi niečo, čo si namaľovala?“ opýtal som sa po chvíli ticha, kedy sme len tak chlípali kofolu zo špinavých pohárov a obzerali si jeden druhého.
„Máš už program na sobotu?“ hodila mi proti – otázku.
Musel som sa krotiť, aby som nezačal jačať od radosti pri predstave, že by sobotu chcela stráviť so mnou. Ovládol som sa. Nahodil som výraz po uši zaneprázdneného podnikateľa, ktorý keď chce ísť na WC, musí to mať dopredu naplánované v kalendári: „Nie, na sobotu ešte nemám nič.“
„Ak by si šiel na taký malý výlet, bola by som rada,“ odkryla mi svoje tajné plány.
„A kam?“ horel som nedočkavosťou ako dievča pred vydajom. Bolo jasné, že by som šiel hoci aj na Sibír oberať pomaranče.
„Uvidíš.“ Zatvárila sa tajomne. „Stretneme sa v sobotu ráno o deviatej pred intrákom.“
Poslednýkrát sa napila z kofoly a vyskočila zo stoličky: „Musím už bežať.“
Bola preč skôr, ako som stihol čokoľvek povedať.
Použitá fotografia: Raspberries 2 / Autor: agzu / Licencia: FreeImages.com